OBEC MODROVKA

img_4641.jpgObec Modrovka a hrad Tematín sa nachádzajú v pohorí Považského Inovca. Najstaršie osídlenie obce je archeologicky doložené z obdobia mladšieho paleolitu. Od týchto čias až po stredovek hrad strážil horské prechody spájajúce Nitriansko s Považím. Z veľkomoravského obdobia sú v okolí dochované hradiská a pri Modrovke sa našiel hrob. Územie spravoval veľmož z neďalekého Kostolca až do konca 11. storočia, kedy sa stalo súčasťou uhorského kráľovstva.

img_4670.jpgTatársky vpád na Považie v roku 1241 podnietil Belu IV. k budovaniu strážnych hradov na strategicky významných miestach – a tak vybudovali aj Tematín, pod správu ktorého patrila Modrovka. Koncom 13.storočia hrad patril do majetku „pána Váhu a Tatier" Matúša Čáka a po jeho smrti pripadol korune. Ľudovít I. ho daroval Mikulášovi Tótovi, tekovskému županovi. V darovacej listine z roku 1348 sa prvýkrát spomína aj obec Modrovka ako alia Madro – iná Modrová (Modrová = Madro). Názov má pôvod v latinskom slove mador – vlhko, mokro, pretože tieto oblasti boli močaristé a vlhké a dali ho obci talianski prisťahovalci, ktorí sem prišli v 12. storočí.

V roku 1452 pri súpise port (brána, ktorou prejde povoz) boli najväčšou obcou Tematínskeho panstva Piešťany (52 port) a najmenšou bola Modrovka s 5 portami a asi stovkou obyvateľov. Z kráľovského majetku sa Tematínske panstvo dostalo k Thurzovcom roku 1524 - v listine sa uvádzajú názvy Themethwen a Kysmodroh. V roku 1614 získal panstvo posledný žijúci dedič – Stanislav Thurzo, ktorý dal hrad opraviť a lepšie vyzbrojil posádku. V roku 1636 jeho synom vymrel Turzovský rod. Vlastnícke pomery riešila listina kráľa Ferdinanda III. z 25. marca 1638.

V roku 1663 vypukla nová vojna s Turkami. Dôsledkom kapitulácie pripadli aj Modrovka do tureckej správy ako súčasť Osmanskej ríše. V druhej polovici 17.storočia vlastníci Tematínskeho panstva presídlili do okolitých obcí, kde si vybudovali kaštiele – Moravany, Lúka, Brunovce.

640px-bercsenyi_miklos_vu.jpgSpolumajiteľom hradu bol aj gróf Mikuláš Berčéni, generál, župan Užskej stolice. V roku 1700 pripravili s Františkom II. Rákocim protihabsburské sprisahanie. Boli prezradení, Rákoci zatknutý a Berčénimu sa podarilo utiecť do Poľska. Až na jar 1711 sa povstalci vzdali, ale Rákoci a Berčéni neprijali od cisára Jozefa I. milosť a radšej si vybrali vyhnanstvo. V roku 1715 prišli o všetky majetky.

V roku 1715 sa konal súpis majetkov. V Modrovke žilo 26 rodín, z toho 18 sedliackycha 8 želiarskych. Modrovka mala prvýkrát (a naposledy) viac obyvateľov ako Modrová a všetci boli slovenského pôvodu. Zemepánmi boli v Modrovke Adalbert a Karol Šándorovci. Od roku 1775 sa Modrovka dostala do držby rodín Zerdaheli a Motešickí.

Začiatkom 19. storočia ľudia žili v biede, lebo vojna s Napoleonom krajinu veľmi zaťažovala. Povodeň na Váhu v roku 1813 poškodila polia aj v Modrovke. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1828 bolo v obci 17 domov s 23 rodinami, spolu bolo 97 obyvateľov. V roku 1822 mala Modrovka už 205 obyvateľov, v roku 1828 až 258. V roku 1866 umrelo 7 ľudí na choleru. V 60-tych rokoch prešli panské majetky do vlastníctva grófa Kurta Zedwitza z Moravian, a patrili mu až do reformy za prvej ČSR. Názvy Modrová a Modrovka si obce začali písať od roku 1927.