Štefan Čáki ml.,

spoluvlastník Tematínskeho panstva, kráľovský sudca, najvyšší vojenský veliteľ Horného Uhorska, dedičný župan Spišskej stolice. V roku 1683 sa podieľal na obrane Viedne pred Turkami. Jeho zásluhy vymenúva cisár Leopold I. v listine z roku 1693, v ktorej mu potvrdil všetky majetkové práva.

Alžbeta Bátoriová

Alžbeta Bátoriová sa narodila v roku 1560. V rodoch oboch rodičov boli viaceré významné osobnosti feudálneho Uhorska. Jeden z nich, Štefan Bátori, ujec Alžbety Bátoriovej, sa stal poľským kráľom. Niektorí Bátoriovci však trpeli psychickými poruchami, vyskytovali sa u nich sklony k násilnostiam, krutosti a mravnej zvrhlosti. Alžbeta Bátoriová sa vydala 8. mája 1575 vo Vranove za Františka Nádašdyho I. Manželia žili po svadbe striedavo na rôznych miestach svojich rozsiahlych majetkov –Beckove, Čachticiach, vo Viedni, Bratislave, Piešťanoch a inde. Legendy hovoria, že Alžbeta Bátoriová bola veľmi vzdelaná,atraktívna a vplyvná žena. Zdedila však veľké sklony k sadizmu čo si odniesli najmä mladé dievčatá – panny, ktoré mučila a údajne sa i kúpala v ich krvi, aby si zachovala večnú mladosť.

Ján Dualský

b1056500.jpg

(16.1.1808 Senica – 22.3.1881 Nitra), beckovský rímskokatolícky kňaz a známy regionálny historik. Otec Ján, senický notár, matka Katarína, rod. Nasová. Študoval na gymnáziu v Nitre, kde absolvoval aj teológiu. V rokoch 1830 – 1835 sa zamestnal ako vychovávateľ u baróna Jozefa Medňanského v Beckove. Potom bol v rokoch 1835 – 1839 kaplánom v Trenčíne a farárom v Opatovej nad Váhom. Do Beckova sa vrátil v rokoch 1844 – 1870 ako farár. V roku 1871 sa stal nitrianskym kanonikom a na jeho miesto farára prišiel Martin Medňanský.
Považuje sa za autora prvej monografie o Beckove – Historia arcis et oppidi Beczkó, 1856 – jej rukopis zostal uložený v Archíve Nitrianskeho biskupstva. Uverejniť sa mu podarilo v roku 1857 časti Denníka Ladislava Révaya z rokov 1600 – 1605 a v roku 1873 mu vyšla knižka o hrade a meste Nitra, Nyitra vár és város történelmi vázlata.

 

Jakub Haško

jakub_hassko_1622-1695_-_biskup.jpg

(27. apríla 1622 Trubín – 19. októbra 1695 Nové Mesto nad Váhom)
Novomestský prepošt, nitriansky biskup, národný dejateľ a mecén . Jakub Haško pochádzal z rodiny lesného robotníka. Do 15-tich rokov žil v Trubíne (Žiar nad Hronom), bol miništrantom u miestneho farára Michala Antonidesa, ktorý ho naučil čítať a písať a predstavil ho vtedy trnavskému kanonikovi Jurajovi Szelepchényimu, ktorý sa rozhodol nadaného chlapca podporovať. V Trnave skončil gymnázium a v rokoch 1647 – 1651 absolvoval Pazmaneum vo Viedni a bol vysvätený za kňaza. Dva roky pôsobil v Liptovskom Jáne ako kaplán a od roku 1653 bol farárom v Smoleniciach. V roku 1659 sa zoznámil s rodinou grófa Františka Nádašdyho, ktorý zariadil aby Haško po 7 týždňoch pôsobenia v Modre odišiel na farnosť v Čachticiach, kde vykonal veľa užitočnej práce. Na žiadosť prezidenta uhorskej kráľovskej kancelárie Juraja Szelepčényiho v roku 1665 odišiel do Trnavy. Stal sa kazateľom slovenských katolíkov, pre ktorých dal vytlačiť prvú modlitebnú knižku v slovenčine – Knižka modlitieb nábožných od Jána Abrahamfiho vyšla v Trnave v r. 1693. Nový ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepchényi sa v roku 1666 zasadil, aby uvoľnené novomestské prepošstvo dostal Haško. Pôsobenie Jakuba Haška v Novom Meste nad Váhom bolo veľmi úspešné. Dal prestavať novomestský kostol v barokovom slohu za výdatnej finančnej pomoci arcibiskupa Szelepchényiho. Dal vyhotoviť kópiu Beckovskej madony, ktorá bola v tom čase v Koryčanoch. Postaral sa aj o zvýšenie úrovne novomestskej školy, v ktorej začal učiť kaplán nielen náboženstvo, ale aj čítať, písať a počítať v slovenčine, latinčine i nemčine, takže žiaci mohli pokračovať v štúdiu na gymnáziu a učili sa aj spev a hrať na hudobné nástroje. Prepošt Haško sa postaral aj o výstavbu kostola v Trubíne, vo svojom rodisku, a v Pobedime. Najväčším jeho dielom bolo dobudovanie kláštora a kostola pre františkánov v Beckove v rokoch 1692-1695. Kláštor začal stavať František II. Nádašdy, ktorý bol sťatý 30.4.1671. Haško dal opraviť aj beckovský farský kostol a venoval mu hlavný oltár. V roku 1690 získal mimoriadny post – nitrianske biskupstvo. Po roku sa z funkcie ordinára stiahol na vlastnú žiadosť do svojho hniezdočka, ako nazýval prepošstvo v Novom Meste n. V., aby sa tam pripravoval na šťastnú smrť. Po morovej epidémii v roku 1694 dal postaviť na námestí morový stĺp. Jakub Haško zomrel v budove prepozitúry o 11. hodine predpoludním 19. októbra 1695 v opatere pátra Mateja Vankoviča. Je pochovaný v krypte kostola. Na pohrebe, ktorý sa konal 23. októbra, sa zúčastnilo veľa významných osobností, medzi nimi zástupcovia cisára Leopolda, ostrihomského arcibiskupa, uhorského palatína. Obsiahlu kázeň v latinčine predniesol gvardián beckovského kláštora páter Emanuel Hunka.

Martin Medňanský

martin_mednansky_1897.jpg

(10.11.1840 Divinka pri Žiline – 3.11.1899 Istebník, Trenčín)
Slovenský katolícky kňaz, básnik, prekladateľ a publicista. Rodičia boli zo zemianskych rodín, otec Ľudovít Medňanský z Medného a matka Jozefína Nozdrovická z Nozdrovic. Študoval v rokoch 1851 - 1854 v Trenčíne na piaristickom gymnáziu a v Nitre teológiu. V roku 1864 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako kaplán v Lietave, v Rosine, vo Vysokej nad Kysucou, Bošáci a Zliechove. V roku 1872 sa uvoľnilo miesto na beckovskej fare po odchode Jána Dualského, a tak tu od 22. februára 1872 až do 1. mája 1891 úspešne pôsobil ako rímskokatolícky kňaz. Venoval sa literatúre, prispieval do časopisov, kalendárov, krajanskej tlače v USA i Poľsku. Písal kázne, historické články, ľúbostné, kresťanské a vlastivedné básne, prekladal z poľštiny, maďarčiny, nemčiny, francúzštiny. Priatelil sa s mnohými osobnosťami kultúrneho života svojej doby. Svoju rozsiahlu knižnicu daroval Ľ. V. Riznerovi. Poéziu publikoval knižne pod pseudonymom Poesie Dušana Sávy Pepkina v Turčianskom Sv. Martine v roku 1876. Jeho český priateľ a obdivovateľ Jan Halouzka napísal a v roku 1897 vydal v Prahe v Cyrillo-Metodějskej kníhtlačiarni V. Kotrbu útlu knižku Martin šl. Medňanský z Medného. Okrem iného v nej prezrádza dôvod odchodu Martina Medňanského do ústrania v Istebníku – bola ňou hluchota. Dožil tam u svojej sestry Jozefíny Žambokréky. Na svoj šľachtický titul bol hrdý. Rád ním dokazoval, že ani šľachtictvo nemusí byť dôvodom odnárodnenia. Používal aj pseudonym Martin Divinko-Svedernický. Medňanského pôsobenie v Beckove pripomína na budove rímskokatolíckej fary pamätná tabuľa.

LADISLAV MEDNYÁNSZKY

(23.4.1852 Beckov – 17.4.1919 Viedeň)
Najslávnejší beckovský rodák, umelec stredoeurópskeho významu, realistický maliar konca 19. storočia a barbizonec, filozof a cestovateľ.
Životopis
Narodil sa 23. apríla 1852 v Beckove v rodine baróna Eduarda Mednyánszkeho a Márie Anny Szirmayovej. Prvých desať rokov prežil na beckovskom panstve, kde na malého Ladislava vplývala predovšetkým stará mama Eleonóra, rod. Richert de Vhir (1798-1889). Po smrti starého otca Baltazára Szirmayho (1793-1856) rodičia zdedili kaštieľ v Strážkach na Spiši, kam sa neskôr celá rodina presťahovala. Od detstva rád kreslil, údajne vedel kresliť skôr ako rozprávať. Ešte v Strážkach ho učila vychovávateľka, ktorá študovala maľbu na düsseldorfskej akadémii. Vzdelával sa u súkromných učiteľov z Kežmarku – napríklad jeho učiteľmi boli Antal Just v rokoch 1862-1865, inak evanjelický kňaz vo Vrbove a Rudolf Weber v rokoch 1867-1870, ktorý neskôr učil na evanjelickom gymnáziu v Budapešti. mednyanszky_laszlo_arckepe_222.jpg
Do Strážok zavítal aj známy viedenský maliar Thomas Ender, ktorý v rokoch 1862-1863 pôsobil na Slovensku u grófa Waldsteina a ktorý sa stal Ladislavovým učiteľom na diaľku – matka mu posielala na korekcie kresby podľa odliatkov antických hláv.
Posledné dve triedy skončil v Miškolci, kde v roku 1871 zmaturoval na gymnáziu. Mal sa stať technickým inžinierom, preto jeho rodina odišla do Zürichu, kde bola Polytechnická škola. Neprijali ho, ale ďalej sa vzdelával súkromne. V roku 1871 dostal reumatickú horúčku, preto rodina odišla do Badenu, aby sa liečil. Na jeseň nastúpil do prípravného ročníka na polytechniku. O rok odcestovali k rodine Erdödyovcov do Chorvátska. Venoval sa tu naplno akvarelu. Rodičia pochopili, že jeho smerovanie k výtvarnému umeniu je nezvratné, a tak mu dovolili študovať v mníchovskej akadémii. Najskôr od novembra 1872 v ateliéri Alexandra Strähubera, o rok pokračoval v štúdiu u Otta Seitza. Naučil sa akademickému štýlu maľby, ktorá ho istý čas spútavala. Veľký vplyv zanechala na mladého umelca v lete 1873 cesta do Talianska, kam odcestoval aj s rodičmi. Podnietila ho k zmene študijného miesta. Ďalší školský rok 1874-1875 už študoval na École des Beaux Artes v Paríži v ateliéri Isidora Pilsa. Po učiteľovej smrti v roku 1875 zo školy odišiel. Viac na neho vplýval pobyt vo Francúzsku v rokoch 1875-1877 a návšteva maliarskej krajinárskej komunity v Barbizone. V tom čase tu pracovala druhá a tretia generácia maliarov. Rozumel si predovšetkým s László Páalom a Tivadarom Felencim. Hľadal svoju cestu v umení aj v živote. Vrátil sa do Uhorska, do Strážok. Krajina jeho domova mu bola najbližšia. beckovsky_kastiel_2.jpg
V roku 1880 ho očarila maďarská nížina v oblasti Szolnoku. V tamojších močiaroch dostal maláriu, vyliečil sa až v Trenčianskych Tepliciach a úplne sa zotavil v Strážkach. Našiel si tu aj žiaka – stal sa ním syn židovského krčmára, neskorší maliar Ferdinand Nándor Katona (1864-1932).
Maliar sa vrátil do Strážok aj v roku 1883, keď zomrela jeho matka. O tri roky neskôr sa zase stretol so smrťou, zomrel najstarší syn umelcovej sestry Margity „Miri" Czóbelovej. V roku 1895 mu zomrel otec. Všetky tieto tragické udalosti umelec vyjadril v kresbách a maľbách. Po celé roky hlavne počas leta boli Strážky obľúbeným miestom na prechádzky a maľovanie.1231756253_408px-ladislav_mednyanszky.jpg
Neustále cestoval do Paríža, Viedne, Budapešti, Beckova... Zimu v roku 1893 strávil v Strážkach, maľoval a liečil sa na šarlach v Tatrách. Po otcovej smrti 1895 už do Strážok chodieval menej často, aj keď tu žila sestra Miri s rodinou. Viac času trávil v Beckove, kde sa o kaštieľ starala Janka Sirchichová, osirelá slečna zo šľachtickej rodiny, ktorej Ladislav plne dôveroval. Vo Viedni a Pešti mal vlastný ateliér.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny dobrovoľne nastúpil ako vojnový dopisovateľ pre noviny Budapesti Hírlap a v septembri 1914 odišiel na front do Haliče. V januári sa zdržiaval v Žiline, kde bolo sídlo Vojenského tlačového strediska a jeden z prvých ruských zajateckých táborov. Neustále kreslil, bolo to v jeho náplni práce. Portréty dôstojníkov, výjavy z boja, z táborov, z nemocníc... V máji bol už v Budapešti, kde pracoval na svojich kresbách a obrazoch v ateliéri na ulici Práter. V júni navštívil aj Beckov a zase sa venoval práci, pripravoval diela na výstavu Vojenského tlačového strediska, ktorá sa konala v októbri vo Viedni. Koncom septembra cez Veľkú Bytču a Ostravu sa dostal do Belehradu, od polovice decembra si vzal dovolenku, zase pracoval v ateliéri v Budapešti (ul. Podmaniczky 67). Koncom januára 1916 odchádza s armádou na ruský front. Z Gorodišťa sa vrátil cez Ostravu do Viedne 12. januára 1916. Venoval sa príprave diel na výstavu. Často zasadal aj v porote, ktorá vyberala práce vojnových maliarov do Ústrednej zberne obrazov pre výstavy. Veľkú noc (23. apríl 1916) strávil v Budapešti, od júna ho čakala zase služba v armáde vo Villachu na východnom úseku talianskeho bojiska. Dňa 31. júla 1916 bol ľahšie zranený. Veliteľ vojenského tlačového strediska Maximilian Ritter von Hoen ho navrhol na vyznamenanie dôstojníckym krížom Rádu Františka Jozefa, ktorý Mednyánszky aj 15. mája 1917 dostal zvlášť za mimoriadnu pracovitosť a diela výnimočnej kvality, ktoré vznikli v prvej frontovej línii. Od 20. augusta 1916 bol opäť vo Viedni, lebo sídlo Kunstgruppe presťahovali z Ostravy do Viedne. Prenajal si ateliér na ul. Sobieski, pracoval v porote a pilne pripravoval svoje obrazy na výstavu. Od leta 1916 a v januári 1917 umelca začínajú trápiť zdravotné problémy. Od júna do augusta 1917 zase odišiel na taliansky front do Villachu, prvýkrát pracoval aj vo vojenskej nemocnici. 18. augusta 1917 odcestoval na dva týždne do Beckova. Čas trávil čítaním a prechádzkami po krajine, meditáciami. Obľúbeným miestom potuliek Mednyánszkeho býval beckovský chotár, hrad, Obora, Lašid, povodie Váhu, Skalice. Po návrate do Viedne odišiel na taliansky front, ale jeho zdravotný stav sa zhoršoval, od októbra 1917 si musel liečiť choré obličky. Koncom roka ho liečili vo vojenskej nemocnici vo Viedni. Po prepustení odišiel do svojho ateliéru, kde ale neboli vhodné podmienky na bývanie, a preto sa 14. februára nasťahoval k svojmu priateľovi maliarovi Gyulovi Kláberovi. Tešil sa, že môže pracovať vo vykúrenom ateliéri.
mednyanszky_zrucanina.jpgV máji a júni 1918 sa konala v Budapešti vojenská výstava v Múzeu krásnych umení, kde vystavoval okrem iných svoje diela aj Ladislav Mednyánszky. Na tejto výstave uviedli aj obraz rakúskeho maliara Nikolausa Schattensteina Portrét Mednyánszkeho v životnej veľkosti, dokončený 26. novembra 1916.
mednyanszky_brana_beckovskeho_hradu.jpgMednyánszky odišiel na dovolenku do Strážok, stále veľmi usilovne pracoval na dokončovaní svojich diel, bolo mu ľúto, že mnohé už nedomaľuje, hoci techniku už dokonale ovládal. Ešte 27. septembra 1918 žiadal v liste zo Strážok, aby ho nevyškrtli z Vojenského tlačového strediska. Bolo mu vyhovené 2. októbra 1918. V októbri po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie sa vrátil do Viedne. Býval u priateľa Guylu Klábera, dokonca sa pokúsil maľovať, ale zdravotný stav sa neustále zhoršoval. Postihlo ho krvácanie do mozgu, trpel bolesťami. Zaspal naveky v opatere Kláberovej manželky Miry 17. apríla 1919. Pochovali ho o dva dni v nedeľu o 15. hodine na viedenskom cintoríne Zentralfriedhof. Jeho telesné pozostatky boli v roku 1966 prenesené do Budapešti na cintorín na Ceste Fiumei.

 

Ján Ondrejovič,

janondrejovic.jpg

priekopník slovenského dizajnu, priemyslový výtvarník, sa narodil v Beckove 30. januára 1930 v rodine Štefana Ondrejoviča (1870-1959) a Anny, rod. Čiklovej (1895-1968). Po absolvovaní základnej školy v Beckove sa vyučil za strojného zámočníka v Považských strojárňach v Považskej Bystrici. Pracoval od r. 1949 v Novom Meste nad Váhom v n. p. Techna, ktorý sa v r. 1953 premenoval na Výskumný ústav mechanizácie a automatizácie - VÚMA. Popri zamestnaní absolvoval v r. 1952 priemyselnú školu a pripravoval sa u akademického maliara Juraja Kréna, ktorý viedol v r. 1952–1957 v Závodnom klube podniku VÚMA výtvarný krúžok, na umeleckú školu. Strednú umeleckopriemyselnú školu v Uhorskom Hradišti absolvoval ako špeciálne nadstavbové štúdium v r. 1958 so zameraním na tvarovanie strojov a nástrojov. Vo VÚME pracoval ako dizajnér v oblasti výtvarného spracovania automatických a poloautomatických strojových zariadení. Bol členom Slovenského fondu výtvarných umelcov. Pracoval aj v oblasti drobnej architektúry a spotrebného strojárstva. Bol autorom niekoľkých patentov, autorom chránených priemyslových vzorov. Inštitút priemyselného dizajnu zaregistroval niektoré jeho práce, získal diplomy za najlepšie výrobky v rezorte strojárstva. V r. 1966 sa jeho kolektív stal laureátom Štátnej ceny a v r. 1972 získal Národnú cenu. Bol zakladateľom technického dizajnu na Slovensku. V tej dobe bolo jeho dielo priekopnícke. „Vedel skĺbiť um konštruktéra so zručnosťou výtvarníka." Jeho práce boli vzorom pre ďalšie generácie dizajnérov na Slovensku. To, že sa dizajn v Československu dostal na európsku a svetovú úroveň, je zásluhou aj nášho rodáka Jána Ondrejoviča.
Ján Ondrejovič zomrel 28. januára 1981 v nemocnici Trenčíne na následky autohavárie. Po dvadsiatich rokoch, 8. júla 2001 bola na jeho dome slávnostne odhalená pamätná tabuľa.
Ján Ondrejovič je otcom Jany Soukeníkovej (1961), výtvarníčky, ktorá žije a tvorí v Plzni a Petra Ondrejoviča (1963), známeho beckovského cestovateľa, horolezca a skalolezca.

Peter Ondrejovič

p.ondrejovic_omo.jpg

PETER „Becko" ONDREJOVIČ (16.7.1963), známy horolezec a cestovateľ z Beckova. Syn dizajnéra Jána Ondrejoviča a brat výtvarníčky Jany Soukeníkovej, otec dvoch synov.
Za všetkým je rodná skala Beckovského hradu. Najskôr vyformovala horolezca, neskôr organizátora expedícií. V priebehu 80-tych rokov preliezol významné prvovýstupy v Tatrách a Dolomitoch.  Počas rokov 1985 – 1993 bol členom republikového reprezentačného družstva a jeho výkony v stredných veľhorách (Tatry, Alpy) boli 5-krát ocenené ako „Najlepší výstup roka". V roku 1992 absolvoval svoju prvú expedíciu na viaceré andské vrcholy, precestoval pritom polovicu juhoamerického kontinentu a súostrovie Galapágy. V rok 1993 zanechal výkonnostné horolezectvo kvôli následkom po dlhom páde na skalách. To mu však otvára nové obzory. Rok po úraze organizuje prvú výpravu na stolové hory vo Venezuele spojenú s objavovaním fascinujúceho „strateného sveta". Počas 5-mesačného pobytu v Južnej Amerike lezie, splavuje a lieta na paraglajdingových padákoch. Veľmi priekopnícke bolo práve lietanie vo vtedy nepokojnej Kolumbii. Pravdepodobne prvý lietal nad indiánskym územím v pohorí Santa Martha, kde žijú nezávislí a k cudzincom nedôverčiví Indiáni Arhuakos. Tých si práve vďaka padáku získal, a tak zažil pozoruhodné zblíženie kultúr. V rokoch 1995 – 1996 podniká dlhú poznávaciu cestu cez Austráliu, Indonézske ostrovy a Malajziu do Thajska. Organizuje ďalšie expedície na stolové hory vo Venezuele, kde sa Slovákom podarili hodnotné expedície. Najprv v roku 1997 prvý prechod rozsiahleho masívu stolovej hory Auyán Tepuí so zlanením najvyššieho vodopádu sveta Salto Angel (979 m). O rok neskôr prvý kompletný prechod panenského Diabolského kaňonu na tej istej pre neho osudovej stolovej hore. V roku 2004 sa sem vracia, aby príbeh o tomto fascinujúcom svete a troch kamarátoch nakrútili – vznikol film Pavla Barabáša Amazonia vertical. Spoznal takmer všetky latinskoamerické štáty od Mexika až do Patagónie. Južnú Ameriku doposiaľ navštívil viac ako 30-krát. Za vrchol jeho doterajších cestovateľských snažení považuje druhú etiópsku výpravu „Expedíciu OMO", kde pomocou filmárskeho umenia Pavla Barabáša vytvorili pútavý dokument o neľahkej ceste po divokej rieke k pôvodným kmeňovým spoločenstvám miznúceho afrického dávnoveku. Film Omo, cesta do praveku patrí k tým najkrajším z Barabášovej dielne. Následne podniká expedície do Západnej Papui k prírodným ľuďom doby kamennej Kombajom, k amazonským Janomamom a ešte trikrát sa vracia do miznúceho sveta starej Afriky na rieku Omo. Peter Ondrejovič neprestajne aktívne spoznáva svet a prírodu. Príležitostne absolvuje ďalšie výpravy, ako sú splav divokej himalájskej rieky Karnali, občasný kajak a kaňoning v Alpách, rafting, paragliding a treky v horách celého sveta - hoc aj za pomoci francúzskych bariel, na ktoré je pri záťaži odkázaný. Špeciálnou kategóriou sú výpravy do odľahlých častí divočiny za pozorovaním prírody, prežitím v podmienkach, z ktorých ľudia vzišli a ktoré dnes bezhranične ničíme, či bezcitne „civilizujeme". Aby sa zo svojimi skúsenosťami mohol podeliť, začal sprevádzať najprv podobných nadšencov, čo časom prerástlo do vytvorenia súkromnej cestovnej kancelárie. So svojimi zážitkami z ciest sa delí s obdivovateľmi z rodnej obce aj celej republiky na besedách a rôznych vystúpeniach, na výstavách, počas Beckovských slávností a iných prezentáciách. V roku 2013 usporiadal výstavu fotografií o.i. v MKS v Novom Meste nad Váhom a Bratislave.

Viac na: www.anakonda.sk

Stibor zo Stiboríc a Beckova

stibor_nmnv.jpg

(okolo roku 1350 Sciborzice – 1414 Budín)
Rok 2014 je rokom, kedy si v našom regióne pripomíname 600. výročie od úmrtia vojvodu Stibora zo Stiboríc a Beckova (okolo 1350-1414), oddaného rytiera kráľa Žigmunda Luxemburského, ktorý za svoje verné služby dostal od kráľa Beckovský hrad ako jednu z prvých donácií. Stibor si Beckov zvoli za svoje hlavné sídlo, čo vyjadril v predikáte „z Beckova." Hrad i obec získali dobrého a starostlivého hospodára a priazeň panovníka. Nový pán hrad prebudoval a zmodernizoval na honosné šľachtické sídlo v gotickom slohu. Tri paláce, kaplnka s oltárom a vzácnou madonou, reprezentačné nádvorie na hornom hrade a nová cisterna na vodu, ale aj upravené hospodárske budovy a donjon... V podhradí obnovený kostol, špitál, možno i kláštor, a to nehovoríme o stavbách mimo Beckov.

dscf8644.jpg

Stibor dostal hrad Beckov 16.7.1388 vo Zvolene na mieste kráľovských poľovačiek. Zakrátko si písal titul „pán celého Považia" - Dominus totius fluvii Vagh. Určite nepreháňal. Za 28 rokov služby u kráľa Žigmunda Luxemburského sa stal jedným z najbohatších mužov Uhorska. Už prvé donácie mu zabezpečili postavenie v krajine. Najskôr, 25. septembra 1387, sa stal magistrom dvora a Haličským vojvodom (Galícia, Lodomeria) a bratislavským županom (1388, 1389-1402). Ďalšie donácie a tituly nasledovali v roku 1388, popri donácii Beckova Stibor dostáva aj trenčianske a banskobystrické županstvo – Comes Trenchiniensis. 15. januára 1389 sú Ştibor a jeho bratia, Mikuláš a Bichno, prijatí medzi barónov. Dostávajú Uhrovec, Holíč a Šaštín, v roku 1392 Čachtice, Dobrý Kameň a Klátov. V roku 1394 donácia Ostrý Kameň, Branč a Korlátka. V rokoch 1395 – 1401 je Stibor sedmohradský vojvoda. V roku 1400 si píše „Pán Váhu". 29.10.1403 obsadí Ostrihomské arcibiskupstvo a jágerskú diecézu. V roku 1408 sa stáva rytierom novozaloženého Dračieho rádu. V rokoch 1409 až 1410 sa zúčastňuje v bojoch Poliakov s nemeckými rytiermi. Po druhýkrát dostáva sedmohradské vojvodstvo (1410 - 1414).

dragon_order_insignia.jpgPriazeň kráľa si Stibor udržal vďaka svojej vernosti za každých okolností. Ako skutočný rytier bol na strane svojho kráľa a chránil kráľovnú aj v časoch, kedy Žigmundova uhorská koruna bola neistá a kráľovná Mária z Anjou, dcéra Ľudovíta Veľkého, v zajatí odbojných veľmožov. 
Stibor bol sedmohradským vojvodom, keď kráľ Žigmund Luxemburský zorganizoval v roku 1396 s požehnaním pápeža Bonifáca IX. križiacku výpravu proti Turkom. Do bojov sa zapojili rytieri z Uhorska, Nemecka, Francúzska, Poľska, Talianska a Anglicka v počte okolo 35 tisíc. Kresťanská armáda pod vedením kráľa Žigmunda sa 12. septembra 1396 stretla pri Nikopole, ktoré začali obliehať. Nedočkaví vstúpili do bitky s bojovníkmi sultána Bajazida I. 25. septembra. Utrpeli hanebnú porážku. Samotný kráľ Žigmund a mnohí šľachtici sa zachránili útekom k Dunaju, kde na nich čakali benátske lode. Menej šťastní rytieri boli vyzlečení donaha a sťatí, len najbohatší dostali možnosť vykúpiť sa zo zajatia. Preživší získali za odmenu majetky, medzi nimi aj Stibor, ktorému kráľ 8. decembra 1397 potvrdil všetky donácie.

zsigmond_nikapolyban.jpg

Podľa legendy Stibor bránil utekajúceho kráľa, ale nedostal sa na loď, tak skočil do Dunaja, ktorý preplával v brnení. Tento príbeh zapísal poľský kronikár Jan Dlugosz (1415-1480), ale jeho hrdinom bol rytier Svantoslav. O sto rokov neskôr (1504) Martin Cromer nahradil Svantoslava vojvodom Stiborom, a tak sa zrodila legenda, ktorú v 19. storočí rozšíril Alojz Medňanský.
V darovacej listine sa plávanie cez Dunaj nespomína, ale píše sa v nej, že Stibor prišiel k Nikopolu pod svojou zástavou s vlastným vojskom cez Valašsko, a tam porazil vojvodu Vlada, ktorý bol vtedy na strane Turkov. Žigmund Stibora v listine chválil za udatnosť: bojoval ako preudatný atlét, nehľadiac na nebezpečenstvo smrti, vrhal sa do odvážnych skutkov, pričom utrpel ťažké zranenie, keď ho zasiahol veľký kameň vrhnutý z hradu... Stibor sa na kráľov príkaz vrátil do Uhorska, aby spravoval krajinu počas jeho neprítomnosti. Cestou do vlasti zase dobyl sídlo vojvodu Vlada (Drakula), ktorý napokon odprisahal vernosť kráľovi.

stib666_jan_papai.jpg

Rytieri museli neustále rátať so smrťou. Preto neprekvapuje, že mali premyslené miesto svojho posledného odpočinku. Stibor si vybral, ako to dokladá listina zo 16. januára 1414, ktorú napísal v Budíne, za takéto miesto pre seba a svoju rodinu kláštor augustiniánov kanonikov v Novom Meste nad Váhom, ktorý založil. Žiaľ, táto túžba veľkého muža sa neuskutočnila. Náhrobok Stibora st. sa našiel v Székesfehérváre (Stoličný Belehrad), na mieste kráľovskej baziliky, nekropole uhorských kráľov. Turci po dobití mesta chrám aj hroby rozbili a kamenný materiál použili do hradieb. Časti náhrobku sa objavili až v roku 1923 počas výkopov pri Budínskej bráne a hlava v 70-tych rokoch 20. storočia. Torzo náhrobku zo súkromnej zbierky je vystavené v Múzeu sv. Štefana v Székesfehérváre.
Výrazom zbožnosti stredovekých ľudí bolo aj budovanie starobincov (Štíbor v Skalici), chrámov, kláštorov a kaplniek. Aj Stibor si dal postaviť na Beckovskom hrade kaplnku, pre ktorú dal zhotoviť novú sochu Panny Márie.

beckovska_madona.jpgDrevená plastika madony v nadživotnej veľkosti (185 cm) z oltára hradnej kaplnky patrí k vrcholným dielam stredoeurópskeho gotického výtvarného umenia konca 14. storočia. Bola vyhotovená v Tirolsku a dnes sa nachádza v kostole v Koryčanoch na Morave. 
Madonu priviezol do Beckova Stibor s manželkou Dobrochnou po roku 1388. Najskôr bola osadená na hlavnom oltári románskeho kostola v Novom Meste nad Váhom a po dostavaní hradnej kaplnky ju preniesli na hrad.
Krásna socha Panny Márie s dieťaťom sa tešila veľkej úcte veriacich. Prepošt Ján Lukáš Ďorďovič zapísal, že Stibor a jeho žena Dobrochna madone vďačili za narodenie mužského potomka. Ľudia pokladali Pannu Máriu koryčanskú za zázračnú, zo 17. storočia sa zachovali výpovede mnohých veriacich, ktorým pomohla.

 

Jozef Miloslav Hurban

(19.3.1817 – 21.2.1888)
Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského národného obrodenia 19. storočia, kodifikátor spisovnej slovenčiny, spisovateľ, publicista, politik, vedúca osobnosť revolúcie 1848-1949, prvý predseda Slovenskej národnej rady, evanjelický farár.jmhurban_1849_a.jovanovic.jpg

Život a práca
Narodil sa v Beckove v rodine evanjelického farára Pavla Hurbana a Anny, rodenej Vörösovej. Pri krste dostal dve mená – Jozef Ľudovít. Najskôr sa učil doma u otca, potom v Trenčíne (1826 -1830) v mestskej škole. V Bratislave študoval na evanjelickom lýceu v rokoch 1830 -1840. Tu sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ktorý ho zapálil pre slovenský národ. Zúčastnil sa stretnutia štúrovcov na Devíne 24.4.1836, kde prijal meno Miloslav. Po vysvätení za kňaza dostal kaplánske miesto v Brezovej pod Bradlom a od roku 1843 až do smrti bol farárom v Hlbokom. Ďalej študoval v Nemecku, získal titul PhDr. a ThDr. h. c. Po smrti Karola Kuzmányho bol od roku 1866 superintendantom evanjelickej cirkvi. Manželstvo uzatvoril s Annou Jurkovičovou, mali spolu deväť detí (5 synov a 4 dcéry) – Svetozár Hurban Vajanský, Vladimír Hurban, Konštantín Hurban, Božena Royová (matka básnika Vladimíra Roya), Želmíra Mária Lorencová, Ľudmila Fejová, Bohuslav Hurban.
Jozef Miloslav Hurban bol takmer polstoročie jedným z hlavných predstaviteľov slovenského kultúrneho života. Bojovník za práva slovenského národa, revolucionár, nepriateľ maďarského šovinizmu, priekopník slovanskej vzájomnosti. Bol označovaný za vlastizradcu, pansláva, prenasledovaný za svoje politické názory. Ale bol aj básnikom a spisovateľom, vydavateľ almanachov, cirkevných časopisov. Miesta jeho pôsobenia sa stali centrom revolučného diania i kultúrneho života. Organizoval divadelné predstavenia, nedeľné školy, spolky miernosti. Do roku 1843 písal v biblickej češtine, potom, po stretnutí v Hlbokom so Štúrom a Hodžom u Jána Hollého sa dohodli na používaní stredoslovenského nárečia ako základu spisovnej slovenčiny. O rok neskôr vydal Almanach Nitra už v novej slovenčine. V roku 1844 sa stal členom celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku Tatrín. V revolučných rokoch 1848-1849 organizoval národné revolučné hnutie, podieľal sa na spísaní Žiadostí slovenského národa, vydal revolučné básne Bije zvon slobody! a Bratia Slováci! Stal sa predsedom Slovenskej národnej rady, prvého politického orgánu Slovákov. Maďarská vláda vydala na Hurbana zatykač, preto odišiel do Čiech. Zúčastnil sa v Prahe Slovanského zjazdu i pražského povstania a spolu so Štúrom odišli do Chorvátska a Srbska. Organizoval slovenských dobrovoľníkov bojujúcich na strane rakúskeho cisára. Po obnove absolutizmu bol pod policajným dohľadom. Nemohol publikovať, venoval sa viac teologickému štúdiu. Koncom 50-tych rokov po páde Bachovho absolutizmu sa začal opäť zapájať do literárneho a politického života. V roku 1861 bol spolutvorcom Memoranda slovenského národa a osobne ho predložil vo Viedni na Ministerstve vnútra. Bol aj zakladajúcim členom Matice slovenskej. Za publikovanie článkov Čomu nás učia dejiny a Pravdivé slovo, v ktorých protestoval proti princípom rakúsko-maďarského vyrovnania, bol 6.12.1869 uväznený na 6 mesiacov a odsúdený na zaplatenie pokuty 239 zlatých. Za článok v Cirkevných listoch bol v roku 1875 zase uväznený na tri mesiace. Protestoval proti zatvoreniu slovenských gymnázií a Matice slovenskej vydaním almanachu Nitra 1876/77 v češtine, aby demonštroval česko-slovenskú jednotu. Zhodnotením národno-obrodeneckých snáh bol aj rozsiahly životopis Ľudovíta Štúra, ktorý dopísal ku koncu života. Zomrel v Hlbokom 21. februára 1888. Vďačný národ mu z verejnej zbierky v roku 1892 postavil pomník. Maďarské úrady k nemu zakázali prístup aj rodine, nielen verejnosti.jmhurban_fara_1929_beckov.jpg
Z publicistickej a literárnej tvorby
Hurban bol najbojovnejším a najkritickejším publicistom medzi slovenskými novinármi a spisovateľmi 19. storočia. Prispieval do vyše dvadsiatky časopisov a novín v Rakúsko - Uhorsku, tiež do cirkevných časopisov. Podpisoval sa aj ako Dr. H., J. M., J. L. Trenčiansky, Ľudovít Pavlovič, M. Z. Bohuslavíc, M. Selovský a pod.
J.M. Hurban vydal rozsiahle literárne dielo, básnické aj prozaické. Vyberáme tituly: Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov, fejtón Prechádzky po považskom svete; Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných; Cestu Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách; Piesne nateraz, Svadba krále velkomoravského; Gottšalk; Olejkár, Slovenskí žiaci; Ľudoví Štúr I-IV. Jeho dielo vyšlo vo výberoch – v roku 1954: Od Silvestra do Troch kráľov; 1956 Obrazy do života; 1983 Dielo I-II. Hurbanova literárna pozostalosť je uložená v archíve Matice slovenskej.
Vydavateľské aktivity
Almanach Nitra vyšiel prvýkrát v roku 1842, a potom vychádzal nepravidelne do roku 1877. V rokoch 1846, 1847 a 1851 vydal Slovenské pohľady na vedu, umenie a literatúru. Vydával aj Cirkevné listy, Listy misionárske a Stráž na Sione.

 

DIONÝZ ŠTÚR

(2.4.1827 Beckov – 9.10.1893 Viedeň)
Beckovský rodák, známy prírodovedec a geológ, riaditeľ viedenského Ríšskeho geologického ústavu, zakladateľ modernej geológie, fytopaleontológ, botanik, geograf. Národovec, v roku 1861 podpísal Memorandum národa slovenského. d.stur_cestna_plaketa_sav.jpg
Životopis
Dionýz Štúr sa narodil 2. apríla 1827 v Beckove v rodine evanjelického učiteľa a kantora Jozefa Štúra a Johany, rod. Riznerovej. Pokrstený bol ako Dionysus Rudolphus Josephus Štúr. Jeho otec Jozef Štúr pochádzal z trenčianskej vetvy štúrovcov (syn Jána Štúra), bol bratranec Samuela Štúra, otca Ľudovíta Štúra. Dionýz mal starších súrodencov, Ľudovít Jozef a Karol zomreli krátko po narodení a Karolína zomrela bezdetná v roku 1848. Rodina sa presťahovala v roku 1839 do Vrbového, potom do Modry, kde Dionýz chodil na strednú školu. Študoval na lýceu v Bratislave a v roku 1844 pokračoval na viedenskej polytechnike, kde študoval matematiku, fyziku a chémiu. Pod vplyvom prof. Wilhelma Haidingera, mineralóga a prof. Stephana Endlichera, botanika, sa začal zaujímať o prírodné vedy. Vynikal nadaním a veľkou pracovitosťou. V roku 1847 dostal štipendium na štúdium v Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Po štúdiu začal pracovať od r. 1850 ako geológ v novozaloženom Ríšskom geologickom ústave vo Viedni. V roku 1855 sa oženil s rakúskou Nemkou Cecíliou Artlovou. Manželstvo zostalo bezdetné. Naplno sa venoval práci, čo sa odzrkadlilo v kariérnom postupe. V roku 1863 bol vymenovaný za sekčného geológa ústavu, v roku 1867 za banského radcu, v roku 1873 bol povýšený na hlavného geológa, v roku 1877 sa stal zástupcom riaditeľa ústavu a v roku 1879 získal titul hlavného banského radcu. Vyvrcholením jeho kariéry bol post riaditeľa Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, ktorý zastával v rokoch 1885 – 1892 ako najvýznamnejší geológ krajiny. Do penzie odišiel na vlastnú žiadosť v roku 1892. Zomrel 9. októbra 1893 vo Viedni, kde bol 11.10.1893 aj pochovaný. Jeho manželka umrela v Modre v roku 1895 a je pochovaná po boku manžela vo Viedni na ev. cintoríne. Dionýz Štúr nikdy nezabudol na skromné pomery, z ktorých vyšiel – v závete zanechal základinu 15.000 zlatých na štúdium pre chudobných študentov.kronika_obce_beckov_1939_ds.jpg
Prácad.stur_beckov_1953.jpg
Výsledkom priekopníckej výskumnej práce Dionýza Štúra bolo vytvorenie prehľadných geologických máp Rakúsko – Uhorska, za ktoré získal na Svetovej výstave v Londýne v máji 1862 zlatú medailu. Osobne prešiel okolie Viedne, západné Slovensko, Moravu, Táborsko, Tirolsko, Korutánsko, Chorvátsko, Sedmohradsko... Bol uznávaným vedcom. Napísal viac ako 300 vedeckých prác, z ktorých bolo 49 venovaných Slovensku – jeho vlasti. Udržiaval osobné i písomné kontakty s významnými európskymi vedcami tej doby, medzi ktorých patrili botanici L. Haynald, A. de Candoll, Ch. Stevens, E. Purkyňe, prírodovedci Ch. Darwin, J. D. Hooker, geológovia a paleontológovia Ch. Lyell, J. Barrande, J. Krejčí, W. Haidinger, A. Frič, zemepisec J. Palacký a iní.

Mikuláš Tóth,

syn Vavrinca, tekovský župan – hrad mu daroval Ľudovít I. (1342-1382). V rokoch 1351-1356 bol sedmohradským vojvodom a v roku 1356 uhorským palatínom. V darovacej listine z roku 1348 sa prvýkrát spomína aj obec Modrovka ako alia Madro – iná Modrová. Mikuláš mal troch synov menom Mikuláš, Bartolomej a Leukus. Zomrel v roku 1367. Jeho synovia Mikuláš a Bartolomej sa usídlili na hrade v Újlaku (Ilok v Chorvátsku), na Tematíne žila jeho vdova Klára do roku 1406. Po jej smrti panstvo zdedili synovia Bartolomeja menom Ladislav a Imrich.

Mikuláš Újlaki,

syn Ladislava z Újlaku. V roku 1421 Mikuláš Újlaki musel postaviť 100 jazdcov na ochranu krajiny pred husitmi a v roku 1434 zastupoval kráľa pri jednaniach s husitmi. V rokoch 1441 – 1446 bol sedmohradský vojvoda a slavónsky a mačviansky bán. Vyznamenal sa hrdinskými činmi v boji s Turkami. Mikuláš Újlaki si udržal významné postavenie v kráľovstve za Ladislava V. aj za Mateja Korvína. V roku 1463 získal titul bosenského kráľa. Zomrel v roku 1477.

Vavrinec Újlaki,

syn Mikuláša z Újlaku. Zdržiaval sa v Iloku. Po smrti Matej Korvína podporoval nástupníctvo jeho syna Jána Korvína, za čo si pohneval kráľa Vladislava II., s ktorým sa zmierili až v roku 1498. Jeho smrťou v roku 1524 skončilo 176-ročné panstvo rodu Újlaki na Tematíne.

Alexej Thurzo

20. júla 1524 dostal Tematín od Ľudovíta II. do zálohu - v listine sa uvádzajú názvy Themethwen a Kysmodroh. Po bitke pri Moháči v máji 1526, v ktorej zahynul uhorský kráľ Ľudovít II. sa o trón sa uchádzali Ferdinand I. Habsburský a Ján Zápoľský. Alexej Thurzo bol na strane Habsburgovcov a Zápoľský sa spriahol s Turkami. Turecké vojská plienili panstvá prívržencov Habsburgovcov, vypálili aj Tematínske panstvo a ľudí odvliekli do otroctva. Alexej Thurzo zomrel v roku 1534. Znechal len dve dcéry, a tak začali boje o dedičstvo. Spory sa skončili až v roku 1596 po smrti Anny Salmovej, vnučky Alexeja Thurzu. Majetok pripadol vnukom kremnického grófa Juraja Thurzu, staršieho brata Alexeja.

Stanislav Thurzo

V roku 1614 získal panstvo ako posledný žijúci z bratov Thurzovcov. Hrad dal opraviť, lepšie vyzbrojil posádku, kvôli čomu si najal talianskeho majstra puškára Angela Ricciardiho z Benátok. Umrel 1.mája 1625 v Piešťanoch, jeho dcéra Eva v roku 1627, syn Adam v roku 1635 a syn Michal v roku 1636. Michalom Thurzom v roku 1636 vymrel Turzovský rod.

Gróf Mikuláš Berčéni / Bercsényi,

generál, župan Užskej stolice, majiteľ podielov v Tematínskom panstve, aj hradu. Narodil sa 6. decembra 1665 na Tematíne, kde prežil mladosť, umrel v Turecku 6. novembra 1725. Jeho otec postavil kaštieľ v Brunovciach. Bol trikrát ženatý (manželky Kristína Drugetová, Kristína Čákiová, Zuzana Kösegiová). Z prvého manželstva mal syna Ladislava, ktorý sa neskôr stal francúzskym maršalom. Vďaka manželstvu s Kristínou Čákiovou sa zväčšil jeho majetkový podiel na Tematíne. Študoval na jezuitskom kolégiu v Trnave a na dvore palatína Pavla Esterháziho. Vo Viedni slúžil v cisárskom vojsku a zúčastňoval sa protitureckých bojov. Vojenské hodnosti: 1685 – kapitán v Šali, 1686 kapitán v Segedíne, povýšený na plukovníka; 1688 - 1693 zástupca hlavného kapitána banských miest; 1696 - 1697 hlavný vojenský komisár trinástich hornouhorských stolíc. 640px-bercsenyi_miklos_vu.jpg
Jeho osud bol spojený so životom Františka II. Rákociho, župana Šarišskej stolice, inak jeho suseda. Pripravovali spolu protihabsburské sprisahanie od roku 1698. Po prezradení sa Berčénimu podarilo v roku 1701 utiecť z Brunoviec do Poľska (traduje sa, že utiekol v preoblečení za obyčajného vojaka z hradu). Tam spolu s Rákocim a s pomocou Poliakov i Francúzov pripravili na jeseň 1703 návrat do Uhorska. Do povstania sa zapojili aj Berčéniho poddaní. Berčéni sa stal hlavným generálom povstaleckých vojsk a plnil vojensko-organizačné úlohy. Zvolili ho za kniežacieho miestodržiteľa na sneme v Ónode. Rozhodujúcu bitku 3. augusta 1708 pri Trenčíne kuruci prehrali a ranený Berčéni utiekol z bojiska. Viedol diplomatické jednania s Poliakmi a Rusmi a 21. novembra 1710 odišiel do emigrácie do Poľska. Až na jar 1711 sa povstalci vzdali, ale Rákoci a Berčéni neprijali od cisára Jozefa I. milosť a vybrali si vyhnanstvo. V roku 1715 prišli o všetky majetky. V júni 1716 odcestoval z Poľska do Turecka, kde bojoval na čele kuruckého vojska v okolí mesta Oršova. V roku 1720 sa pripojil k emigrantom v meste Tekirdağ, kde aj zomrel.

Štefan V.

(1270-1272), syn kráľa Belu IV. – v mene ktorého hrad spravoval správca Ondrej.

Michal, syn správcu Ondreja, v roku 1264 ubránil hrad pre svojho pána a neskoršieho kráľa Štefana V.

Matúš Čák Trenčiansky

(zomrel 1321) - hrad patril do majetku „pána Váhu a Tatier. Po jeho smrti Karolovi Róbertovi, uhorskému kráľovi.